REAKTÍVNY SYNDRÓM: NERADI TO POČUJEME, ALE HLAVA NAOZAJ ROBÍ VEĽA

Tak som tu zas (Lenka)… A mám svoj cieľ, ktorý vďaka úžasnému tímu Ne_viditeľných môžem posúvať vpred. Po porvýkrát som sa vám prihovorila prostredníctvom môjho zoznamu do boja za zdravie a netušila som, ako veľa mi to dá. Toľko pozitívnych ohlasov a povzbudení, no hlavne správy od niektorých z vás, ktorí mi písali, že v boji s neviditeľnom je nás viac a niektoré z mojich bodov už prišli vhod. Ďakujem!

 

Rozhodla som sa preto znova písať o téme, ktorá je stále dosť tabu a odsúvaná niekde do vzdialeného rohu ako posledná možnosť na pomoc. Priznám sa, aj ja som ju dlho odmietala a zosmiešňovala, až kým som sa nedostala do bodu, keď som si sama uvedomila, že už to ďalej nepôjde. Vyhľadala som pomoc psychológa.

 

Pojem “reaktívny syndróm” je celkom zrozumiteľný už len pri pohľade na toto slovné spojenie. Moje telo je choré a moja myseľ bojuje, rozmýšľa a hľadá príčiny, ktoré by mohli  byť spúšťačom. A to je niekedy presne kameň úrazu. Ľudská myseľ je perpetum mobile, nikdy neprestáva pracovať, stále preberá kúsoček po kúsočku a snaží sa dať veciam zmysel; jednoducho povedané, snaží sa nám v hlave upratať. Avšak, niekedy pri upratovaní narazí na veci, ktoré preberá až príliš dlho a tým vzniká len ďalší neporiadok. A ty sa potom zobudíš o tretej ráno s hrčou na hrudi a problémami s dýchaním. Nestačí, že kvôli neviditeľnej chorobe už aj tak málo spíš, prebudí ťa aj tvoja hlava.

 Myseľ zastavíme len ťažko

O problémoch s mojou nezastaviteľnou mysľou som tušila už dlhšiu dobu, snažila som sa ich ale vždy neriešiť s tým, že ono sa to nejak “spraví”. Nápad to dobrý rozhodne nebol, pretože žiadny problém sa sám od seba nikdy nevyrieši. 

"Chvíľku som sa tvárila, že som nad ním vyhrala pri niekoľkých online rozhovoroch so psychológom, no v skutočnosti sa to všetko len nabaľovalo na seba ako snehová guľa."

 Každá boliestka, každé kolo liečby, každý ubiehajúci mesiac, prečo práve ja, dlhodobá práceneschopnosť, kto za mňa bude všetko platiť, veď nežijem zo vzduchu… Zlom nastal nečakane, pri vešaní obrazu, keď som v rukách zdvihla rám nad hlavu a zrazu nič, tma. Niekoľko minút, stále pri vedomí, no s neexistujúcim zrakom, mi panika a úzkosť z hrude kričali, že takto to už ďalej nepôjde. O pridružených problémoch, nielen fyzických, ale aj psychických, ma predsa v nemocnici varovali, no ja som im príliš veľkú dôležitosť nekládla. V aute na ceste na očnú pohotovosť som s plačom priznala, že vážne potrebujem pomoc a už nemôžem čakať, pretože zrak sa vrátil, ale moja boľavá, utrápená duša potrebuje pomoc tiež.

 Pomoc z vonka

Vážne nerozumiem, prečo som to tak dlho odkladala. Už len to prvé sedenie mi dalo neskutočne veľa. Jednoducho povedané, nemyslela som si, že to bude taký oslobodzujúci pocit, keď všetky svoje strachy a problémy hodíš na plecia človeka, ktorý je trénovaný na presne tento účel. Keď v nemocnici nemôžeš spať, lebo si na mieste, kde vrcholia všetky tvoje obavy, nabehne do izby sestrička a šupne ti Xanax. U psychologičky zistíš, že niekedy je možné takéto problémy riešiť aj inak a že svoju myseľ nemusíš nechať kŕmiť záchvatmi úskosti a telo liekmi.

Aj pani psychologička súhlasila, keď som o svojej hlave rozprávala ako o veľmi mocnom nástroji, ktorý dokáže pomáhať, ale aj ubližovať. Preto mi poradila, aby som teda cielene hlavu používala na pomoc samej sebe, aby som z nej spravila toho nepriateľa, ktorého si budem držať blízko pri tele pre vlastné potreby. Naučila ma, ako preplávať mojimi nočnými panickými záchvatmi bez toho, aby som zvyšok noci strávila zbytočným čumením do plafónu. Vysvetlila mi, že prvým krokom je priznať si, čo sa práve deje a uvedomiť si, že to čoskoro skončí; ak sa tomu oddám, svoju úzkosť len kŕmim. Dôležité je ustanoviť seba samého rozhodcom, či pozorovateľom, ktorý presne vie, že sa práve nachádzam v panickom záchvate, má niekoľko fáz a ak sa nepoddám, každá fáza skončí presne tak rýchlo, ako začala. Ak samého seba vložím do role obete, panika ma vtrhne do tornáda sebaľútosti a obáv. Určite to nebude fungovať na prvýkrát, ale časom a tréningom sa to dá naučiť. Ja sa práve nachádzam niekde na polceste, pár nocí je stále prebdených, ale už ich bolo aj niekoľko úspešných. Funguje to, ak človek chce.

 Ako na odbornú pomoc

Prosím, neboj sa aj ty vyhľadať odbornú pomoc ak cítiš, že to aj tvoja duša a myseľ potrebujú. Zaslúžiš si to.

Ak práve teraz premýšľaš, že sedenie by sa ti naozaj hodilo, tu je pár mojich praktických rád:

-       Nečakaj do poslednej chvíle, pomoc si zaslúžiš.

-       Urob prieskum online, pozri recenzie, daj ale aj na svoj inštinkt.

-       Pohodlnosť nie je vždy tá správna cesta.

-       Má odborník zmluvu s tvojou zdravotnou poisťovňou? Ak áno, za sedenie neplatíš.

Recenziu na moju pani psychologičku som dostala priamo od mojej kamošky a hneď ako otvorila dvere a s úsmevom ma pozvala dnu, vedela som, že otvoriť sa tejto cudzej osobe nakoniec nebude až také…cudzie.  

Je dôležité pamätať si jedno: nie si “šiši” len kvôli tomu, že si sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Ja som sa tejto menovky veľmi dlho bála. Bála som sa, že keď sa otvorím a priznám so svojim problémom, budem ju mať navždy nalepenú na čele, viditeľnú pre všetkých. Práve naopak, dodalo mi to odvahu nehanbiť sa za to, že sa snažím pomôcť samej sebe, pretože je to len ďalší krok vpred v boji s mojím neviditeľnom.
Uvedomila som si, že nie všetko je stratené a možno ma môj zdravotný stav limituje a je mojou neoddeliteľnou súčasťou, nedovolím mu, aby riadil môj život. To kormidlo mám navždy v rukách ja.

Lenka
Zdroj obrázka: thechronicallyhonest