ROZHOVOR: ALICA, KTORÁ VYRÁBA NAŠIM DUŠIAM NÁPLASTE

Slovenka, ktorá sa snaží pomocou dočasných tetovačiek búrať predsudky ohľadom duševného zdravia - zoznámte sa s Alicou.

Vzhľadom na destigmatizáciu témy, ktorá je v spoločnosti stále tabuizovaná, priezvisko respondentky pre zachovanie anonymity neuvádzame.

Odkiaľ prišiel nápad vytvoriť náplaste na dušu?

Pamätám si celkom presne, že som bola u svojej terapeutky na sedení. Hovorili sme o úspešných projektoch, a vtedy mnou prešiel malý záblesk. Prečo som také niečo nevymyslela ja? Bolo to asi pred dva a pol rokom, pretože ešte nebola korona. So psychologičkou sme sa na tom vtedy zasmiali. Nevedela som, či mám kapacitu niečo také zrealizovať. O dva roky neskôr som jej oznámila, že náplaste dostali finálnu podobu.

Ako vznikol názov projektu?

S ním som sa celkom vytrápila. Nevedela som, ako tetovačky pomenovať. Nechcela som, aby bol príliš ezoterický. Môj pôvodný dojem, keď sa v názve objaví slovo duša, bol ten, že, preboha, ľudia sa ma opýtajú, aké som znamenie v horoskope a pod. Neskôr som ho konzultovala s bývalými kolegami, ktorí mi povedali, že je to dobré. Bola som spokojnejšia.

Už v tom čase si chcela, aby to boli tetovačky?

V podstate áno. V rámci iniciatív a občianskych združení sa tematike duševného zdravia venujem od roku 2014. Na jednej strane ma to zaujíma, na druhej strane to pomáha aj mne. Náplaste sú analógiou k našim duševným stavom a prežívaniu. Tak ako nepríjemné pocity, tak sa časom vytratí aj tetovačka a nebude s nami naveky. 

"Náplaste na dušu sú na to, aby ľuďom napomohli k starostlivosti o duševné zdravie, ale oni sami sa oň musia starať."

Myšlienku s tetovačkami si nechala nejaký čas dozrieť a potom si sa pustila do ich realizácie?

Presne tak. Nechala som to nejaký čas tak. Spätne prichádzali nejaké nápady. Nabaľovalo sa to ako vzdušný zámok, čo všetko by sa s nimi dalo urobiť. Videla som v projekte potenciál už od začiatku, no dlho sa to naťahovalo. Nielen kvôli samotnej situácii spojenej s koronou, ale aj preto, že som sa necítila dobre. Vtedy som si perom písala po koži, a to som robila celý život, písala som si odkazy. Neskôr som si vyskúšala na ruku napísať heslo. Moje bolo pokoj. 

Úzkosti a pokoj, to k sebe patrí. Už toto bol pre mňa ďalší impulz. Začala som oslovovať známych, o ktorých som vedela, že sa venujú grafike. Nakoniec som poprosila kamaráta, ktorý sa špecializuje na linoryt. Nebola to jeho šálka kávy, ale bol ochotný mi pomôcť. Realizácia bola veľmi náročná. Oslovila som jednu konkrétnu firmu, ktorá by mi tetovačky vytlačila, no nepáčil sa im náš grafický návrh. Obhajovala som ho, pretože v prvom rade išlo o ideu. Nakoniec som s nimi odmietla spolupracovať, pretože z môjho autorského nápadu by nič nezostalo. Chcela som, aby tetovačky boli ľudské aj z vizuálnej stránky. Som rada, že som sa nenechala presvedčiť a neustúpila som, pretože verejnosti sa takto páčia.

Už si to načrtla, ale predsa sa opýtam. Ako na tetovačky reagujú ľudia?

Dostávam veľa pozitívnych ohlasov a podporných správ. Niekedy som dokonca musela odísť od telefónu, pretože toho bolo na mňa v ten deň veľa. Na takéto situácie vôbec nie som zvyknutá.

Ako dlho trval celý proces výroby?

Proces trval niekoľko mesiacov. Okrem iného bolo náročné nájsť tlačiara, ktorý to spraví za prijateľnú a nie astronomickú sumu. Je to naozaj finančne nákladný proces, pretože tetovačky sa tlačia v určitých vrstvách. Stroj aj samotná tlač je drahá. Čím väčší počet kusov natlačíte, tým pádom zaplatíte menej. Nie som milionárka, preto som si nemohla dovoliť vyrobiť veľké množstvo kusov a ani som nechcela. Nevedela som, aké budú reakcie publika. Natlačila som tetovačky síce predražene, ale nie extrémne predražene, inak sa to nedalo. Strávila som pol roka vyhľadávaním tlačiarne, ktorá by ma nezruinovala. Celý proces bol aj o kompromise samej so sebou. Som rada, že som sa nakoniec takto rozhodla a aj finančne sa to dalo zvládnuť.

Akým spôsobom si vyberala heslá? Spomínala si, že heslo pokoj bolo kľúčové.

Urobila som si nákres a dala naň pár hesiel. Viem, že jedno som zmenila, pretože nebolo vhodné. Povzbudzovalo ľudí skôr k výkonu, a to som nechcela. Vymyslela som zaň láskavejšiu náhradu. Predstavila som nápad s konkrétnymi heslami aj organizácii, s ktorej členmi som v kontakte. Oni moju ideu predostreli Národnému ústavu pre duševné zdravie v Prahe a im sa to páčilo. Bola som spokojná a tetovačky vytlačila. Samotný proces tlače od objednávky je desať dní, maximálne tri týždne.

Dočítala som sa o tebe, že si spolupracovala s Ligou za duševné zdravie. Ako si sa k nim dostala?

Bol to zaujímavý životný moment. Mala som byť na svadbe mojej bývalej kamarátky, no vzťah medzi nami sa pokazil. Povedala som si, čo urobím, aby tento deň mal zmysel? Liga mala (pozn. autora Liga za duševné zdravie) na Facebooku zverejnenú dobrovoľnícku aktivitu ku Dňu nezábudniek. Prišla som a počítali sme ich. Nezabudnem na okamih, keď ma zbadali vo dverách a povedali mi, aké som milé dievča. Nechcem použiť stigmatizujúce slovo, ale mysleli to asi tak, že som neprišla sklesnutá, ale naopak, v dobrej nálade. Máme medzi sebou dobré vzťahy a vieme si byť nápomocnými. Ešte pred projektom s náplasťami som mala jeden počin - fotografickú výstavu, ktorá bola mojou osobnou spoveďou a vtedy mi pomohli zdieľaním na sociálnych sieťach. Vďaka tomu prišli ďalší návštevníci.

Čo bude v budúcnosti s náplasťami? Máš v pláne ďalší projekt?

Chcela by som tetovačky distribuovať do detských psychiatrických nemocníc a aj do centier pre deti so špecifickými potrebami, napr. do centier pre deti s autizmom, kde by ich mali k dispozícii sociálni pracovníci a školskí psychológovia. Plánujem vyrábať tričká. Premýšľam, aký spôsob tlače by bol najvhodnejší. Mám ich doma a zvažujem, čo s nimi ďalej. Vidím potenciál aj vo väčších spoluprácach, keďže téma duševného zdravia je populárnejšia. Ideálne by bolo, ak by som zohnala sponzora.

Ako sa staráš o svoje duševné zdravie? Okrem toho, že som sa o tebe dozvedela, že fotítš, venuješ sa aj spevu.

Venujem sa mu od detstva. Niekedy som si myslela, že ľudia sa narodia talentovaní, luskneš prstami a si speváčka. Našťastie, pochopila som, že len talent nestačí a musím trénovať. Pomohlo mi aj zistenie, že v ľudskom tele je nerv, ktorý sa pri speve stimuluje a veľmi dobre pôsobí na úzkosť a depresie. Pred pár mesiacmi som k spevu pridala aj hru na ukulele.

Máš naozaj rôznorodé koníčky. Spev, ukulele. Na sociálnych sieťach som postrehla, že cvičíš jogu.

Keď som odišla z Bratislavy, nenašla som v regióne taký priestor, ktorý by sa vyrovnal tomu bratislavskému. Párkrát som zašla na cvičenie aj u nás, ale nebolo to ono. Rada by som sa jej začala venovať znovu. V rámci kondície som na tom bola dobre a navštevovala aj náročnejšie hodiny.

Uplynulý rok bol pre všetkých náročný - nielen po ekonomickej stránke, ale aj po psychickej. V čom sa líši predkoronová Alica od tej súčasnej? Priniesla ti pandémia do života niečo pozitívne?

Naučila som sa hrať na ukulele, to je asi jediná vec. V minulosti som si občas hovorila, ako by reagovala na niektoré situácie stará Alica alebo nová. Teraz sa mi to nepáči, pretože je tam očakávanie nejakej veľkej zmeny po niečom, čo prežijete. Stále som ten istý človek len sa trošičku odlišujem, podľa toho, v akom prostredí som, prípadne čomu sa venujem. Predkoronová Alica a súčasná Alica je stále tá istá Alica, akurát pokoronová má osobnú skúsenosť s koronou. Mala som ľahší priebeh, ale tým, že som hypersenzitívna osoba, tak to bola ešte väčšia záťaž na psychiku ako zvyčajne.

 

Alici ďakujem za rozhovor. Projekt môžete podporiť tu. 

                                                                                                           

Natália Štepanovičová

Foto: IG Náplasť na dušu